ruzamira

V tejto úvahe sa dotknem toho, ako funguje technika kontroly, na princípe ktorej funguje kovid, akožto nielen „zdravotná hrozba“. 

Zdravie človeka, ale nielen človeka, zdravie ako také, čiže v globále, zdravie prostredia, existencie, nejakej reality, je výrazom živlovej rovnováhy, alias dôsledkom harmonického pôsobenia živlov. Harmónia je stav suverenity, celistvosti, sebestačnosti, dokonalosti, pohody, ničnechýbateľnosti, absencie strachu a pochybností, a tak podobne – toto všetko sú synonymá harmónie. Keď je človek „vyľadený“ na tento stav, čo je prirodzený stav jeho ducha (pokoj v duchu, pokoj v duši, pokoj v tele), jeho myseľ dáva príkaz na stavbu reality „v tomto duchu“, aktivujúce sa živly, stavebné kamene reality, pôsobia optimálne, vyžarujúc túto náladu vo vertikalite riadenia, od ducha po fyzično.

Človek v čase, tak ako prostredie, vesmír naokolo, je v neustálom pohybe, v konštantnej dynamike, ktorá je vyjadrením optimizácie tejto nosnej synchronicity, lebo stvorenie je živé, podlieha zmene, vývinu, cyklom atď. Preto neustále prebiehajú korekcie v nalaďovaní sa na túto harmóniu a tieto korektívne pnutia sú výrazom práce živlov reagujúce na riadenia zdroja, prejavujú sa všade a vo všetkom. V oblasti zdravia sa potreba korekcie populárne interpretuje ako choroba a jej prekonaním, vyliečením, dochádza k vyrovnaniu pnutia do príslušnej kvality harmónie – nového stavu zdravia, ktoré má už o niečo inú kvalitu ako „to staré zdravie“ predtým.

Keď je človek v tichu (harmónii) vo svojej mysli, čiže je duchom, vníma pnutia impulzov zdroja na úrovni ducha, korekcie prebiehajú na mentálnej úrovni, bez toho, aby narušili rovnováhu v duši a v tele. Duša a telo už dostáva nový príkaz z riadiaceho ducha v zharmonizovanej podobe, živly rezonujú v tejto nálade a patrične k tomu sa formuje výraz reality danej úrovne, v astrálnej a fyzickej. Tak ako duchovná rovina, rovina mysle, je predlohou pre svet duše – astrálnu sféru, tak astrál je nosnou predlohou pre fyzickú realitu.

Potreba korekcie, ako som vyššie zmienil, je otázka riadiacej sily zdroja, nazvem ju Tajo, tej nezriadenej sily za všetkým, ktorú nikto nemá pod kontrolou a každý sa ňou riadi, či je to „bežný“ človek, či svojprávny aktér, či nesvojprávny aktér (subjekt prediktora), alebo nejaká entita povahy prediktora.

Bezprostredné spojenie s Tajom vyžaduje istý stav, istú kvalitu, ktorú nazvem bezúhonnosť. Človek má v podstate len dve možnosti v tomto smere: buď je bezúhonný a má kontakt s Tajom priamo, bez mediátora, alebo je nebezúhonný, t.j., je zaťažený karmou, následkami príčin, ktoré nemá pod kontrolou, a v tom prípade sa jeho kontakt so zdrojom stáva predmetom riadenia mediátorom, ktorý je priamym odrazom jeho karmy, čiže nespoznanej kauzality.  Buď si realitu vytváraš sám, alebo ti ju v tvojom mene a pre teba robí niekto iný.

Kontrolu nad nesvojprávnym človekom preberá náhradná duchovná autorita – prediktor. Úlohou prediktora z príkazu Taja je priviesť zblúdený subjekt z per-verzie jeho stavu do naladenia sa, na pôvodnú verziu tvorenia, ktorá bezprostredne korešponduje s tým jediným, čo je nikým nepodchytiteľné a predsa tak jasné. Z pohľadu prediktora je človek pre neho presne tým, čím je pre človeka realita, ktorú on užíva. Ako sa človek chová k svetu, tak sa prediktor chová k nemu. Človek v aktuálnom planetárnom stave vedomia hlavného prúdu, je pre prediktora číslom v jeho bezbrehom stáde, jednou rukou ho chráni a tou druhou bije, ráno mu dáva nažrať a večer ho zabíja a pečie na večeru, zabáva sa pozorovaním bojov a potom ošetruje ranených a zahrabáva mŕtvych, zabíja a využíva orgány, tkanivá a bunky jedných, aby mohli žiť a z toho prosperovať iní, atď., skrátka, je to verný obraz toho, ako „moderný človek“ žije a používa „zdroje“. Človek v tomto prostredí, v tejto nálade žije, robí v rámci stáda kolektívnej zodpovednosti a je mu to robené ako členovi stáda, aj možno cíti na nejakej podvedomej úrovni, že to nie je celkom košér, aj „patrične“ vie, že aj tak s tým nič nespraví, keďže je občanom (b=v), hodí klapku na hlavu, zaradí sa, ide, žije. Toto je nálada hlavného prúdu a prediktor odráža adekvátne v najväčšej miere práve tento stav.

Praktikovanie karmy, čiže integrácia a následná služba subjektu v hierarchiách prediktora, je viazaná paktom a tento pakt sa kauzálne odráža v podvoľovaní sa a identifikácii sa s agendou „všeobecnej, globálnej“ autority. Prediktor svojich veriteľov ich vlastnou karmou púta v pozornosti a vedie k reaktabilite k realite, ktorú prezentuje. Subjekt je príkladne vo viere v ňu. Ovládanie, kauzalita, karma, to sú pre prediktora synonymá, viera je kauzalitou (príčinou a dôsledkom) bezúhonnosti, tak v horizontálnych smeroch v jednotlivých realitách, ktorých ja na máriu, ako aj vertikálne, v napojovaní sa na zdroj skrz jednotlivé šupky riadenia, cez celú tú škálu mediátorov, impersonátorov a strážcov vertikálmnych stupňov bezúhonnosti, ktorí sa s každým ďalším stupňom bezúhonnosti ako cibuľa jedni na druhých nabaľujú, respektíve odľúpavajú, ak človek „hodí reverz“.

Asi nikto nie je bezúhonný absolútne, ale zdanlivo bezúhonný človek, t.j, bezúhonný na úrovni svojho chápania, nemá zjavnú vonkajšiu duchovnú autoritu, čiže nejakého náhradného správcu korigujúceho jeho „nedokonalosť“.  Touto autoritou je on sám. Takýto jedinec je v stave rovnováhy a harmónie z vlastného činenia, vlastnej realitnej tvorby, ku ktorej dospel.

Nebezúhonný človek má duchovného mediátora, ktorý preberá vládu nad jeho mysľou, jeho duchom a tým pádom nad jeho duševným a fyzickým svetom.

Pre bezúhonného človeka je neustála oscilácia tvorenia, čiže „aj choroba“ otázka naladenia sa na Tajo, na zdroj, ktorý koordinuje ducha v jeho tvorbe, zosúladí sa s Tajom a znova je všetko v rovnováhe, žiadna slabosť (choroba) nie je, nikdy nebola a nikdy nebude, je len „vyľaďovanie sa“. Ak niekto chce živý, a dobovo aktuálny príklad toho, ako jednoducho to funguje (bohužiaľ ak chce, lebo táto precedentalita a potreba príkladu je ekvivalentom práve tej nesvojprávnosti), nech si všimne príklad Bruna Groninga. Bruno je však tak dokonalý a bezúhonný (posvätený Tajom), že aj jeho reflexia v agregáte prediktora takouto ostáva, ako zvláštna chyba v matrixe. Takúto krásnu anomáliu si správca miestneho stáda v žiadnom prípade nenechá ujsť pre zakomponovanie (staro) nového nástrojového precedensu do svojho ducha doby a sme a budeme svedkami jeho očarujúcej akrobacie s realitou aj s týmto fenoménom.   

Pre nebezúhonného človeka choroba podlieha celému dramatickému predstaveniu, až nepredstaviteľne komplexnému divadlu či výslovnému šaškáreniu, ktoré adekvátne odráža náladu subjektu, jeho prístup k tvoreniu, k realite, nachádzajúc odozvu, respektíve je odozvou, niektorej z línií multispektrálnej štruktúry umelej duchovnej autority. Táto autorita pre daný subjekt určuje a rozhoduje, čo tá-ktorá choroba je, ako sa interpretuje, aký zásah do života spôsobuje, ako sa lieči, čo liečenie znamená na duchovnej, duševnej a fyzickej rovine, čo je žiaducim stavom zdravia, atď. Subjekt danej autority samozrejme nemá na výber, jeho duch je chytený vo viere v daný precedens, v danú mentálnu predlohu, identifikuje sa s danou predlohou a vo svojom robení, tvorení, kopíruje maticu danej predlohy. Slabosť (nevyladenosť) je „len jedna“, ale choroby na x spôsobov prediktor pre svojich veriteľov vytvára vo svojej umelej mysli ako na bežiacom páse.

Keď táto karmicky plne oprávnená umelá duchovná autorita zadá príčinu, čiže povie svojmu subjektu, čiže duchu nebezúhonného človeka  že je tu nebezpečný vírus, subjekt si, práve v dôsledku vlastného karmického rozpoloženia, alias absencie kontroly nad príčinami, alias kompromitovanou integritou a bezúhonnosťou, atď., nebezpečný vírus doslova urobí, vytvorí na mieru. Na úrovni ducha sa identifikuje s danou príčinou, táto príčina j pre neho príkazom, pokladá daný vírus a jeho hrozbu za „nejaký fakt“, zosobní sa s týmto faktom, t.j., uverí mu, jeho duch ho prijme ako bernú mincu. Duch je teda „pod hrozbou“, zaťažený reflexiou ťarchy jeho nevyváženosti, a/alebo už rovno „chorý“ a zvyšok je „kozmetika“ tvorenia – duch rozrezonuje živly v danej nálade pokrivenia a pokrivenie ide ako to povestné padajúce hovno do duše a ďalej, do fyzického tela.

Mnohí počuli o mágii voodoo, ktorá sa traduje ako technika šamanskej kontroly nejakých domorodcov v primitívnom kmeni. Napríklad, šaman, ktorý potrebuje „skorigovať“, z príznačného dôvodu, nejakého člena svojho kmeňa, ktorý je pod jeho patronátom, danému členovi povie, že rok nesmie jesť jednu rybu z miestneho potoka, lebo inak sa na neho znesie hnev pralesných síl a zomrie v strašných mukách. Daný člen kmeňa, keď dostatočne verí svojej kmeňovej autorite – a to verí, lebo šaman sa preto dôkladne vygrcal a vysral zo svojho obrazu, aby v tej prázdnote seba vnímal lepšie ako „tí plní toho“, ako to funguje, čo viera je a ako ju zosobniť – je jasný, nemá inú možnosť, než sa rok danej pochúťke vyhýbať. Je to trest za ne ukáznenosť a ignoráciu pravidla bezúhonnosti, tej kauzality tvorenia, ktorej ochrancom a patrónom je v tomto prípade kmeňový šaman… alebo šaman „len“ dostal chuť na ženu, o ktorú usiluje aj daný úbožiak, ale tento kauzalitný rad je pre tento príklad povedzme sekundárny.

Celý rok sa subjekt kliatby drží statočne, na každotýždenných slávnostiach kmeňa len pohľadom slintá nad rybou, pod „hrozbou hrozby“ odoláva, vie, čo by ho čakalo, keby sa prehrešil. Prichádza posledná skúška, posledný test, na poslednej slávnosti deň pred uplynutím trestu ho šaman lišiacky opije miestnym kvaseným nápojom z yuki, aby oslávili jeho statočnosť, v skutočnosti aby oslabil jeho vedomý štít ochrany a otestoval povahu viery v jeho podvedomý. Ten s kliatbou, v stave vnútornej oslavy víťazstva zo zvládnutia trestu, na tejto podvedomej úrovni odhalí ne zrovna losť v povahe svojho ducha, svojej viery, pozabudne sa, že ešte musí počkať do rána, také je pravidlo, akokoľvek absurdné, jasne stanovený deň s východom slnka. Opitý a rozvášnený emóciou si len zobne nadránom z ryby, ktorú mu práve tá jeho milá, prečo asi?, podá a v opici zaspí. Prespí aj ten vytúžený východ slnka v daný deň, sľubujúci návrat do normálneho života osláv, zobudí sa neskoro popoludní, okolo neho stojí jeho rodina a kamaráti a s hrôzou v očiach ho pozorujú. Chlap z ich výrazov a slovných naznačení pochopí, čo sa stalo, inak by si to zrejme ani nepamätal a … kým skončí deň, prvý deň uplynutia trestu, zomiera v hrozných bolestiach. Toto je voodoo, tvorenie podľa príkazu duchovnej autority, par excelanz. 

Takzvaný „vírus kovid“ je klasická čierna mágia miestneho šamana, zaodetého v háve patričnom „stupňu civilizovanosti“ moderného človeka. Konkrétny, oficiálny a objektivizovaný patogén na fyzickej úrovni apriory nie je, veď načo by bol, tento si každý subjekt voodoo vytvorí na mieru sám svojim tvorením. Samozrejme, obetiam a potenciálnym obetiam viery vírusu, boli, sú a budú poskytované „nejaké“ obecné šablóny patogénu, aby sa subjekty vedeli „lepšie naladiť“, s tým, ako vybraní a náhodní chemici a mikrobiológovia zisťujú, čo by to vlastne, z ich pohľadu, alebo tak globálne, mohlo byť a čo by sa tak pre osobné alebo globálne účely najviac hodilo. K tomu globálnemu, šľachetných pohnútok obecného bratstva telesného som sa dotkol inde. Stádo potrebuje jemne či hrubo podkopnúť, náležite viesť, a aj ten správny pocit solidarity a neosamotenosti v tej kliatbe, ktorá naň bola uvalená.

Čo náš „moderný“ šaman potrebuje pre kontrolu moderného kmeňa a jeho člena, ktorý sa samozrejme smeje z naivity a tuposti toho domorodca, čo uveril „rozprávke o hrozbe z ryby“ – je tu predsa „reálna hrozba z netopiera“, založená na vedeckom potvrdení o nebezpečenstve zmutovaného netopierčieho vírusu.  Chjo. Menia sa kulisy, dráma beží ďalej. Čo nášmu kmeňovému patrónovi, jedno či v „primitívnej“ Amazónii, či „vo vyspelej“ Európe, na realizáciu „rozprávky“ stačí, je ovládnutie ducha, čiže mysle, svojho zverenca. A keďže náš šaman, prediktor, je preto delegovaným majstrom vedomia, lebo je majstrom vedomia a svojej úlohy sa zhosťuje dokonale a bezúhonne. A nič iné ako dokonalosť a bezúhonnosť sa mu nepostaví. A o tom to celé je. 

Táto mágia funguje preto, a samotný šaman (prediktor) „je tu“ preto, lebo je tu karma. Prakticky je viera, to absolútne kľúčové pre fungovanie takejto mágie (mágia je v skutočnosti „len“ čistým, efektívnym didaktickým nástrojom poznávania princípov tvorenia), „komplikovaná“ karmou. Karma je viera, ktorá dútna a tleje v nevedomí či v podvedomí, prechode medzi týmito dvoma. Karma je nijak nepotlačiteľné vedomie vlastnej integrity a bezúhonnosti a preto toho všetkého, ktoré „tým“ nie je a „čaká na nápravu“. Je to len otázka času. Karma je vedomie vlastnej dokonalosti, vlastnej suverenity, vlastnej všemohúcnosti – a preto vedomie si nedokonalosti, slabosti, úbohosti, toho všetkého mimo toho verzného, čiže per verzného, čo nie je originálom, tou pôvodnou verziou, so všetkými následkami, čo to nesie. 

Dokonalosť je vnútorný postoj plynúci z ovládnutia mágie, nie nejaká schopnosť, produkt či vonkajšia forma, ale práve v tom zrkadle sveta, čiže v tom vonkajšom, je badateľná a najväčšia badateľnosť dokonalosti je v neviditeľnosti, v nezanechávaní odtlačkov tvorenia, kedy je tvorenie tak jemné a nezaťažujúce, že je nezachytiteľné v kompaktnosti s celkom, dokonale synchrónne, to je dokonalosť. Keď si predstavujem prírodu bez zásahu človeka, je to veľmi blízko tomu. Karma je dôsledkom prirodzeného chovania sa niekoho, kto tak dobre pozná tvorenie a jeho zákonitosti, že ho nemožno ofajčiť niečím menej ako originálom, touto dokonalosťou, a on sám sa nikdy ničím iným neuspokojí. Nie je tu nijaký vonkajší faktor, ktorý by rozhodoval o tom, čo je mojou karmou. Som tu len JA a moja integrita.

Kto môže povedať, že si je natoľko prakticky vedomí všetkých súvislostí a analógií poznania a ovládania realitných princípov, že Tajo sa stáva ním?

Ako teoreticky, tak aj prakticky, akákoľvek dokonalosť, integrita, bezúhonnosť, poznanie, ovládanie reality menšie ako absolútne, atď. (všetky tieto výrazy sú synonymom toho istého), zaručuje pohyby v nevedomí plynúce „z tej chýbajúcej časti“ kontroly nad vlastnou realitou. Čiže, akákoľvek viera, ktorá nie je absolútne uvedomelá, čiže nepokrýva všetku a každú príčinnosť danej reality, predikuje vieru číhajúcu v nevedomí a tvoriacu ideálne okolnosti pre sabotáž tej dobre prezentujúcej sa figúrky v kravate či vo večerných šatách. Tento partizán v úkryte číha práve preto, lebo moja viera nespĺňa moje jednoznačné kritérium pre moju integritu a bezúhonnosť.

Nevedomie je časovaná bomba, ten faktor, ktorý z úkrytu zasadí ranu do povrchnej a zdanlivej všechosti, tej špičky ľadovca, vedomej viery. Pokiaľ je nevedomie, tá obrovská časť ľadovca bez vizuálnej a inej kontroly pod hladinou, tak človek nevie, „čomu raz uverí“. Je ako ten povestný list vo vetre, „ide kam ho to fúkne“. Je len bábkou a ten, alebo to, čo fúka, je jeho majstrom. Tento stav je teda „ako stvorený“ (bez toho ako) pre zámery prediktora, ktorý samozrejme veľmi dobre vie, že jeho subjekt je subjektom preto, lebo tá jeho vlastná prekvitajúca nevedomá viera (karma) štandardne vyhráva zápasy s jeho vlastnou chudorľavou vedomou vierou (ovládanie príčin) vo všetkých ligách, často kontumačne.