ruzamira

Zem je chránená zóna pre „aktérov v zábehu“, čiže vedomie, čo sa ešte musí ukrývať v „poriadnom tlmiči skutočnosti“, v rozmanitej mnohopočetnosti so spoločným menovateľom, v stáde inakosti a spolupatričnosti zároveň. Miestny správca a entita, ktorej aktér v tejto chránenej zóne deleguje svoje právomoci pre sprostredkovanie tvorenia, dostáva takto od aktéra mandát a tým od Taja licenciu zosobniť aktérovi všetko, čo tento potrebuje pre svoj stav, alebo „vývin“, aby to dávalo zmysel v miestnej ohrade.

Požičal som si pre tohto správcu slovo prediktor, lebo toto slovo fenomenálne vystihuje jeho podstatu. Prediktor nie je ani dobrý, ani zlý a je obojím a čímkoľvek iným. Jednoducho je adekvátny. Pre aktéra na stupni vedomia takzvaného „planetárneho priemeru“, čiže normy tohto nástroja, je prediktor autoritou duchovnou, duševnou aj fyzickou. To znamená, zosobňuje a sprostredkuje preňho aj „to najvyššie“, ak nejaké najvyššie je vôbec potrebné, vonkajšiu či vnútornú autoritu, nejaký životný zmysel, životnú motiváciu, ale rovnako tak aj „to nízke“ , podlé a nežiaduce, diabolské, čiže tú negatívnu stránku princípov tvorenia, ktoré sú konštantne bipolárne. A ostanú bipolárne, ak sa jeden nezačne orientovať aj na iné čísla božskej postupnosti a z bipolarity neurobí multipolaritu. Dualita je „len“ reprezentantom čísla 2 v existenčnej rovnici,  už v trojke je svet celkom iný.. Prediktor však dvojkou nekončí, práve naopak, až v trojke a vyššie začína „tá pravá zábava“. „Náš svet“ v aktuálnosti je na prahu prestupu z bipolarity do multipolarity.

Sféra pôsobnosti prediktora je kolektívne vedomie a keďže to „pôvodné“ vedomie aktéra „sladko niekde spí“, kolektívne vedomie, myseľ prediktora, sa stáva jeho osobnou záležitosťou, aktér sa s ňou plne identifikuje, a myseľ prediktora sa stáva jeho osobným vedomím. Človek žije svoj život a má simulovaný pocit priestoru a slobody a netuší, že žije algoritmus niekoho alebo niečoho iného.   

Napriek tomu, že duch subjektu je do nejakej, väčšinou značnej až jednoznačnej, miery integrovaný s umelým duchom prediktora (čím viac angažovaný človek udalosťami spoločenského života je, tým viac), stále si každý subjekt, bez ohľadu na stupeň svojho občianstva, zachováva potenciál spojenia s Tajom, priamo, bez prostredníka. Toto je veľmi príznačný bytostný existenčný stav, v ktorom je človek aktérom a trpiteľom zároveň. Predloha danej realitnej matice, kde je jeho vedomie ukotvené, predurčuje a vytyčuje spôsob interpretácie tvorenia, čiže to, čo sa považuje za realitu. Toto „kanalizovanie“, alias pre-dikcia, funguje v každej oblasti spoločenského vedomia, a po náležitej integrácii subjektu do tohto vedomia sa tento schématizmus „krásne prepojí“ i s jeho „výsostne“ osobným vedomým.

Subjekt sa takto stáva obrazom svojho formovateľa, akýmsi automatizovaným mikro-prediktorom. Vo svojej „dokonalej umelosti“ je vedomie prediktora živé, dynamické, dané paradigmy a precedensy sa neustále vyvíjajú, respektíve odhaľujú nové a nové analógie hĺbok a výšok a horizontov. Vedomie prediktora je niečo ako obrovská existenčná bunková štruktúra tej najjemnejšej hmoty v tvare akéhosi nedefinovateľného úľa, rozprestierajúca sa od nekonečna po nekonečno, v ktorej jedna dimenzia strieda druhú, adekvátne zrkadliaca vo všetkých kútoch a kmitočtoch aj ten najmenší detail tvorenia.

Táto štruktúra veľmi láka aktéra k užívaniu, lebo poskytuje jednoznačnosť a totalitu systému v inak v danej hustote (vibrácii) nepodchytiteľnom poli tvorenia. Aktér v zábehu vlastne nemá inú možnosť, lebo bez tejto štruktúry nemá inak ako vniesť nejaký systém a rád do „toho obrazu“, nejako sa v tom začať orientovať. A keďže nemá dostatočne silnú vlastnú vnútornú integritu pre udržanie „moču a myšlienky“, musí si túto vypožičať, za správny poplatok, samozrejme. Štruktúra mu za to zrkadlí tvorenie v špecifickom duchu a pre užívateľa projektovaná realita pôsobí autentickým dojmom výsledného produktu a nejakého status quo.  

Statu quo je ten potrebný nástroj a pomôcka vo výuke integrity. Paradigmy, schémy a precedensy sú akýmsi chvíľkovým zmrazením tvorenia, aby žiak mal čas a priestor výtvor poňať. Bezprecedentné a kontinuálne tvorenie bez takéhoto zmrazenia, zastavenia, a analýzy spätnej väzby nie je „žiadna sranda“ a o to menej po identifikácii sa s manuálom o potrebe spätnej väzby. 

Je to ako s obrazom umelca, tvorenie je samotná maľba a samotný obraz je „pasé“ už v momente posledného ťahu štetcom, už v tom bode zrelý na anihiláciu, aby tvorenie mohlo ísť nezaťažene „ďalej“. „Zanechať svoj obraz a ísť ďalej“ je schopný len aktér, ktorý má dostatočnú integritu a je dostatočne bezúhonný. Štruktúra „nášho sveta“ je však primárne určená práve aktérovi, ktorý len poznáva, čo to tá integrita a bezúhonnosť je, a preto potrebuje, aby obraz tvorby bol akosi zachovaný. Táto štruktúra je práve o zachovaní tohto obrazu. Dá sa, trošku úsmevne, predstaviť ako obrovská galéria obrazov, kde návštevníci a turisti chodia a nad obrazmi kontemplujú, dumajú, híkajú, organizujú akcie, exhibície, predaje, objavujúc svoje obľúbené kúsky, ako aj tie, čo nenávidia, či tie, ktoré sa hodia do obývačky, do spálne, do detskej izby, skrátka, prebaví sa na tom celá rodina, celá spoločnosť.

Z tejto štruktúry vyvstáva aj fenomén prediktora. Každá takáto vec, akou je aj takáto anorganická platforma matrixov bytia, je obývaná a obhospodarovaná celou plejádou bytostí, ktoré ju majú za svoju existenčnú kravu, v škále od náboru nových zverencov pre patričnú výuku a integráciu, ktorá je splácaná náležitým objemom vlastnej energie (ktorá je sprostredkovanou energiou zdroja), cez už integrovaných subjektov, ktorí „dávajú a dostávajú“ v kvázi vyváženom pomere podľa nastaveného algoritmu, po tých riadne vycvičených a zabehnutých, ktorí dohliadajú na chod jednotlivých segmentov a postupne stále viac a podľa príslušných algoritmických zásluh užívajú východy moci plynúce z ich postov v hierarchii a „tešia sa“ pre tých dole nepredstaviteľnému kvantu energie, ktorú si spoluúčasťou na „dojení kravy“ kanalizujú pre osobnú potrebu. Kvázi osobnú, lebo títo sú najviac „zaboxovaný“ v bunkách štruktúry a osobné sa pre nich stalo štruktúrové a energiu, ktorú využívajú, využívajú len v rámci štruktúry. V rámci štruktúry sa stávajú modelom a paragónom úspechu, slobody, nezávislosti, atď., z pohľadu mimo štruktúry sú to tí najviac „zabednení“, najviac prediktorom zotročení. Čím vyššie v pyramíde, tým je existenčný príkaz (karma) na spolutvorenie danej pyramidálnej hry silnejší. Koľkí tam dole by však toto „väčšie otroctvo“ s stými tam hore menili?

V nejakom svete, napríklad v našom, v tých koncovejších z vysunutých projekcií tejto štruktúry, vzniká nejaká podoba tohto „spojeného bratstva telesného“, či už je to nejaký náboženský, štátny, obchodný alebo iný „spolok“; spočiatku, v nejakej línii času, sa javí ako celkom maličký, neduživý, ale ako rastie jej vedomie, firmička odhaľuje svoje domovské svety, svoju predlohu, a rozrastá sa do celoplanetárneho korporačného útvaru. Každý si dnes už snáď vie predstaviť, čo takéto celosvetové bratstvo, ktoré je len fantastickou fasádou pre sesterstvo obnáša (slovenčina je jazykom duše a rody podstatných mien odhaľujú emotívny a polaritný náboj mentálnych nástrojov – slov), koľko ľudí zamestnáva na koľkých úrovniach a nekonečných subúrovniach úrovní, koľko ľudí pre ňu „otročí“ tam dole, ako asi život vyzerá na stredných úrovniach, a koľko ľudí užíva výhody pozícií vyšších úrovní subúrovní a kto je asi tak tam niekde až hore na vrcholku pyramídy – o tom sa tradujú patričné chýry a mýty. Takto presne funguje táto platforma v širokej existencii poľa tvorenia, nejaká celoplanetárna korporácia, ktorá nám tu inak pred očami vyrástla ako z vody a už sa aj transformuje do svojej novej podoby v ďalšej z nekonečných jej metamorfóz, je len mikropríkladom toho makrosveta, z ktorého to pochádza. Ako dole, tak aj hore. V tvorení sa ten istý princíp modifikuje a zrkadlí na každej úrovni bytia a podľa svojej predlohy funguje aj naša celosvetová korporácia s „neznámym“ centrálnym riadením, ktorej ďalšie a ďalšie kontúry sa objavujú a črtajú stále jasnejšie a výraznejšie s prenikavosťou (jej) vedomia. Táto realitokresba je plne adekvátnym obrazom realitnej matice danej štruktúry pre súčasný stav vedomia, pre túto realitnú bublinu, pre tento vesmír, pre tento svet.     

V tejto „našej realite“, správa štruktúry regiónu planéty Zem spadá pod slnečnú sústavu, v ktorej Zem je súčasťou konglomerátu Slnečných svetov, a toto celé obhospodaruje náš regionálny prediktor. V stvorení tejto realitnej bubliny, tohto vesmiru, je to relatívne zanedbateľne malý správca v nejakej zabudnutej existenčnej diere, ale pre mikrosvet „oduševnelého“ aktéra v jeho ochrane je smerodatným až jednoznačným prediktorom, čiže určovateľom reality. Pod regionálneho prediktora spadajú aj menší správcovia pre jednotlivé planéty, ale keďže všetko na Zemi je výsledkom pôsobenia našich planetárnych síl, od nerastov, rastlín, po zvieratá a ľudí, všetci a všetko sme tu kombináciou tvorenia sfér vplyvu jednotlivých planét Slnečnej sústavy. Nič na Zemi nie je čisto „zemské“, život tu a všetko okolo toho je prácou sfér všetkých planét našej slnečnej sústavy. Spoločne tvoríme jednu malú bunku v tejto štruktúre, ktorá je na ceste svojho uvedomenia sa a keď sa tak stane, Zemský konglomerát svetov (čo je prirodzene zemsko-egocentrický titul) sa začne bližšie integrovať s inými planetárnymi sústavami v galaktickom rozsahu, lebo už bude zrelý na uvedomenie si spoločného menovateľa s ďalšou časťou širšieho tvorenia tejto realitnej bubliny.

Ale planetárne vedomie zemského hlavného prúdu nie je ešte ani na úrovni medziplantárnej integrácie, väčšia časť tohto vedomia bola v takzvanom analogickom vedomí a z didaktických dôvodov patrične (zámerne) skrytá pred pozornosťou, v takzvanom nevedomí. Od apgreidu, nábehu digitalizácie, chránenci tejto ohrady postúpili do vyššej triedy, kde sú tlačení do integrácie v rámci planéty, ktorá už prebehla a toto nové vedomie „dobieha“ do periférií, „k tím žijúcim v krovinách a jaskyniach“. Ale celkom nedávno sme prekročili prah ďalšieho poskoku v tomto pozornostnom algoritme, kedy bol, pre väčšinu ešte len bude, predstavený nový, takzvaný  kvantový model, interpretácie reality – to už je práve teraz aktuálne medziplanetárne vedomie. Kvantová fáza oficiálne začala v roku 2019 takzvanou agendou kovid 19, čo je skratka pre kolektívne, alebo KOoperatívne VIDenie od roku 2019.

Sme v intenzívnej „fáze zlomu“, planéta Zem je v procese nástupu do nového cyklu medziplanetárneho uvedomenia sa a regionálny prediktor vehementne parí z kečky v záujme toho, aby tento proces „netrval večne“. V skutočnosti je pod „silným“ príkazom emanácie, ktorá v tejto chvíli obkružuje celú planétu Zem, tak ako aj ostané planéty v sústave, v koróne, ktorá nedáva na výber.  S tým súvisí tento súčasný „pohnutý“ stav ľudstva a to, prečo, keď nebudú stačiť na preladenie tých, „na starej realite silne lipnúcich“, ale beznádejne v správe prediktora (čo sme defekto ako ľudia skoro všetci) drogy, nielen tie farmakologické, ale aj chemoterapia cez zámerne a náležite upravený vzduch, vodu, pôdu, geneticky upravené potraviny a ionizácia atmosféry regulovaným elektromagnetickým nábojom, bude im zmena stavu fasilitovaná priamym génovým inžinierstvom ich ľudského genómu. Genóm je len vyfintený názov pre formu ducha, čiže pre stav mysle a od toho sa odvíjajúcej interpretácie reality, vnímania, pocitov, motivácií, atď.

V skutočnosti sa všetko toto v tejto realite „predikuje“ ako nutnosť. Zmena genómu ľudí nastáva a nastane do žiaduceho stupňa, to sa obísť nedá, otázka je len, ako k tomu dôjde. Pre občana, akožto nesvojprávny subjekt, to bude zrealizované priamym vonkajším zásahom jeho „poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti“, huh, krásna, stručná, výstižná anglosaská sémantika pre umelú entitu spravujúcu jeho záložku a zážitok na Zemi. V tejto úvodnej fáze sa tento zásah verejnosti ešte neprezentuje ako génové inžinierstvo (neskôr sa to už bude prezentovať jasnejšie v tomto smere), lebo ľudia ešte nie sú zrelí na prijatie tejto funkcie prediktora, preto bola vytvorená zástupná schéma – hrozba, asi viete ktorá, ktorá je multiúrovňová a jedna z jej funkcií v kumulatívnom účinku je vo veľkom iniciovať zmenu genotypu. Nový genotyp je potrebný nielen pre nového planetárneho humanoida, ale aj pre formálne zosobnenie vedomí bytostí ostatných planét slnečnej sústavy, ktoré napospol vedia byť rovnako tak humanoidné ako to, čo si „pozemšťan“ pod človekom predstavuje.

Humanoidnosť je „len“ forma ducha, niečo, čo sa dá formovať duchom, a keď prostredie a telá dôjdu náležitej úprave, začnú sa „sem“ inkarnovať vo veľkom bytosti ostatných sfér zemského konglomerátu, ostatných planét. Už teraz sú tu na Zemi mnohí „mimozemšťania“ (tento termín je krajne nevhodný a výslovne zavádzajúci, lebo, ako som už naznačil, mimozemšťanstvo je kolektívny štandard, čisté pozemšťanstvo neexistuje), ale čo príde po dokončení práce na nosiči ducha, bude karneval multipôvodností.  

Prebehlo a prebieha testovanie kauzality, z pohľadu prediktora záležitosť pro-forma a doľaďovania tej správnej kauzy, ktorá túto potrebu prirodzene potvrdí, z pohľadu subjektu išlo a ide o jeho uvedomovanie si tejto potreby na základe tej správnej kauzy (veci, ktorá ho karmicky „chytá“) a následnom prevedení moci na „túto vyššiu“ správu s riešením danej „mrzutosti“.

Nová realita je dôkladne pripravená a stále pripravovaná na spustenie do normy, prostredie je náležite pripravené, vzduch a voda sú náležite upravené, potraviny sú náležite upravené, hĺbková myseľ subjektu, alias jeho duch, vedomie aj nevedomie  (celý genofond) je náležite predupravený (fyzicky, chemicky, propagandou a pod.) a pripravený na ďalšie významné „aktualizácie a zlepšenia“, infraštruktúra nového sveta je pripravovaná a pripravená na spustenie v novej réžii. V jednej chvíli sa všetky „tieto reálie“ zopnú ako plávajúci kód do plánovaného a očakávaného stavu, ktorý prediktor pre svojich zverencov pripravuje. Aktér trochu menej zdatný, subjekt prediktora, človek-dieťa, dostane novú hračku, nový didaktický nástroj a novú fintu jeho kontroly – novú realitu.