ruzamira

Pod všetkým je jediný podpis.

Ukazuje sa, že organizácie, spolky a združenia s významným dosahom na spoločnosť sa napájajú na globálnu sieť riadenia a stávajú sa jednou firmou.

Ako firma majú zadefinovanú víziu, agendu jej dosiahnutia, manažment svojho riadenia. Na konci vízie je konkrétny produkt.

Bytie je v dynamickom stave večného stávania sa. Metamorfózy vecí, realít, fyzických aj abstraktných, včítane ich predlôh, sú neustále v procese premeny svojho stávania sa niečím stále novým. Veci sa menia tak na úrovni svojho symbolu, ako aj na úrovni konečnej manifestácie.

Toto stávane sa je, okrem iného, odhaľovaním vlastnej podstaty a povahy vecí, toho podpisu za tým všetkým.

Na poli združení, ktoré si v kolektívnej hre vyhradzujú právo zastrešovať a reprezentovať jednotlivcov, proces stávania sa odhaľuje staro-nové skutočnosti. Nie je to prvýkrát v rámci „pozemskej pamäte“, kedy stávanie sa odhaľuje povahu vecí, ktoré sa zdajú byť dané, nehybné, veľmi stabilné, akoby boli axiómom, bodom, okolo ktorého sa točí pohyb ostatných, zdanlivo meniacich sa vecí. Nie je to však tak, aj axiómy sa menia, aj zdanlivo nehybné pravdy sa stávajú niečím iným, ale, povedzme, rotácia týchto v špirále nekonečna sa deje oveľa menšou rýchlosťou, ako u vecí, ktoré sú relatívne rýchlo premenlivé, povedzme, ďalej od centra. Čím bližšie je špirála predlôh centru, tým pomalšie rotuje, čím ďalej od centra, tým rýchlejšie. Ale hýbe sa úplne všetko. Snáď len to nikdy neuchopiteľné a nikdy priamo nespoznateľné centrum je vo svojom vnútornom pokoji, ako protiváha zmien svojich periférií. Je to absolútny, dokonalý, kompaktný systém tvorenia v tejto svojej konkrétnej priemetni. Aj tento popis a vnem je totiž samozrejme len priemetňa, a tým automaticky samotným tvorením takejto reality, ale je to „len“ jeden z nekonečna možných spôsobov, ako to vnímať a tvoriť a filter vnímania kvalitatívne a kvantitatívne iný ako tento ponúkne, možno zdanlivo, možno jednoznačne, celkom iný vnem toho celého, celkom inú realitu. 

Ale späť k nášmu aktuálnemu filtru vnímania, k tomuto nášmu realitnému projektu, ktorý si tu premietame. 

Na poli organizácií, tých polobohov tejto reality, ktoré manipulujú jedincami vo viere v dané združenia, sme s akceleráciou takzvaného rozširovania vedomia, inak povedané, uvedomovania si stále väčšej hĺbky vnemu, začali jasnejšie vnímať povahu týchto.

V prvom rade, je dosť nemotorné a neadekvátne v prejave a popise implikovať zámeno „my“. Keď to jeden robí, doslova sa tým stavia do pozície hovorcu myslenej skupiny a táto pozícia je adekvátna jedine vtedy, keď takúto pozíciu zastávajú v danej skupine všetci bez výnimky. To sa však, prakticky, nikdy nestáva. Časť skupiny, ktorej sa prejav akože dotýka alebo môže dotýkať, sa zhodne s prejavom na povedzme 90 %, časť na 50%, časť na 10%, časť na 0%, skoro nikto na 100 %. Toto je však presne tak, ako sa kvázi-delegovaní hovorcovia nosných spoločenských skupín vyjadrujú. Ak sú len nevedomými hovorcami, len papagájčia (odpusťte mi faux pas s urazením papagája) nadiktovaný naratív, ktorého implikácie sami nechápu, tí viac vedomí si jasnejšie či menej jasne uvedomujú. že pozícia hovorcu, ktorého počúvajú masy, je silným nástrojom pre manipuláciu s realitou.

Napríklad, „prezidentka“ štátu povie: „Slovensko je za posilnenie štruktúr NATO“. Z pohľadu bežného Slováka, tento jednoznačný a ne-ambivalentný postoj sugeruje, že bytie Slovákom znamená snahu posilnenia NATO. Niekto v Poľsku, napríklad, si povie: „Slováci sú za posilnenie NATO.“ Je skoro zanedbateľné, čo si myslí „Slovensko“ – čiže Slováci, na fóre sveta sa to v takto nastavenej hre berie, že Slováci sú za posinenie NATO. 

Každý vie, že to tak nie je, každý, od toho povestného posledného krčmového trubiroha, po tých najvyšších štátnych, alebo, už adekvátnejšie, nadštátnych „predstaviteľov“. Takáto, predstaviteľka dobre vie (ak nie je úplný idiot, alebo stroj), že, v tomto prípade, napríklad, nie Slovensko, ale „vládna (nadštátna) garnitúra/firma, pre ktorú pracujem, je za posilnenie NATO.“ Zneužitím slova Slovensko svoju firmu, svoju garnitúru, rozširuje na celý význam tohto slova a tento význam, má na poli svojej predlohy, nekonečne mohutnejší a širší rozmer, než realita úzkej skupiny manažérov, ktorí by sa dali spočítať prstami na rukách. Touto slovnou mágiou realitu pár jedincov rozšíri do reality miliónov. Ale urobí to a nikto to nemá šancu v kolektívnom poli skorigovať, lebo tí, čo sú v hierarchii riadenia tohto poľa nižšie a nebodaj majú iný názor, nemajú „také slovo“ a tí, čo sú vyššie, pre tých je daná predstaviteľka psom vykonávajúcim ich príkaz (teraz urážam psa). Táto hierarchia je tak dokonalá a už tak zakomponovaná do štruktúr riadenia spoločnosti, že, z ich ponímania, tých manažérov, oni sú pánmi už aj toho Slovenska. A prakticky je to tak. Každý manažér je však len zamestnancom, čiže otrokom, vyššieho manažmentu a tak ďalej stále vyššie po pyramíde. Kde je vrchol a „kto ho okupuje“, to nevie nik a každá z úrovní má o vrchole svoju vlastnú predstavu. 

Čo môže taký Slovák, napríklad, alebo ktorýkoľvek iný občan nejakej krajiny, predstaviteľ ktorej si, priamo či nepriamo, berie aj jeho bytie do svojej huby, pod svoj patronát a manažment a stavia ho do takej a onakej pozície bez toho, aby sa vôbec zaujímal, aká tá jeho pozícia vlastne je?. Z pohľadu vzťahu, je toto vzťah pána a otroka, šéfa a zamestnanca, manažéra a jeho operátora. Alebo vzťah príkladného aroganta s niekým, kto si môže, alebo má patričný dôvod, myslieť, že je od daného aroganta závislí. Preto tento vzťah funguje, ako keď sa zneužívaná žena nedokáže odpojiť od svojho trízniteľa. 

Predstavitelia dobre vedia, že keby sa, nejakým magickým zvratom, ocitli všetci ľudia na zemi v pozícii rovného s rovným a nebola by tá čoraz hmatateľnejšia hierarchická štruktúra, prácou pre ktorú je im prepožičiavaná úžasná magická moc, kedy oni ako vybraní a delegovaní jednotlivci pre nich vyhradeným prejavmi spolu-riadia a predurčujú životy celých stád jednotlivcov, ani by si neškrtli s takýmto primitívnym prístupom. Táto bezbrehá arogancia a neadekvátnosť funguje práve preto, lebo ľudia v takejto primitivite žijú, dávajú daným združeniam pozornosť a vieru a tým moc, akceptujú „fakt“, že sú, voľky-nevoľky, vedome či nevedome, zamestnancami firmy, v tomto prípade napríklad s titulom EU. Ľudia sú manipulovaní, sú klamaní, atď., lebo sami manipulujú a klamú atď. Seba samých.. a tým pádom „celý svet“ a svet, jeho správca, len reaguje rovnakým metrom. To, čo sa deje navonok, je neodškriepiteľne adekvátnym stavom vnútra. A pre každého je táto reflexia individualizovaná, napriek tomu, že zdieľame zdanie spoločnej reality.

Ale späť k firmám. Už miznúce lokálne firmy – štáty, presnejšie, transformujúce sa v merdži do nadnárodných štruktúr -korporácií, nie sú jediným združením, kde sa už dostatočne výrazne prejavujú prvky manažmentu firmy. Ako solídne firmy s jasnou agendou a vyhradeným produktom, ktorý však dokáže príznačne flexibilne reagovať na aktuálnu potrebu „trhu“, (ako sa trh stáva synonymom pre občana, keďže občan je produktom a cieľovou skupinou zároveň, archaická rozprávka o produkte (občanovi), ktorý reaguje na meniacu sa potrebu trhu (občana), uzatváraním svojho ideového geštaltu už celkom otvorene naberá novodobý, aj keď zatiaľ stále mierne skrývajúci sa naratív, ktorý je o výrobe samotných potrieb a ich následnom uspokojovaní a nosným produktom globálnej firmy je teda výroba samotnej potreby), sa ukazujú ďalšie populárne náborové združenia, ako je kresťanské podnikanie, s centrom vo Vatikáne, rovnako tak muslimské, hinduistické a ďalšie menej mohutné, ale stávajúce sa súčasťou všetkých a jedinej korporácie. Každá z týchto firiem s nálepkou duchovné je riadená korporátnym manažmentom, typickým pre nadnárodné trusty. Každá, vo svojich miestnych pobočkách, prejavuje kolorit lokálnej kultúry a do nejakej miery imituje uspokojovanie potrieb svojich zamestnancov (vyznávačov), podľa ich predstavy o produkte, ktorú však oni sami svojej cieľovej skupine sugerujú v smere vízie vyššieho riadenia, ktorý zahŕňa postupné fyzické a metafyzické spájanie do jediného centra.  

Ako hybridy tejto jedinej korporácie sa ukazujú byť všetky nosné nevládne organizácie, pod vlajkovou loďou tých verejnosti známych, ktoré sa zdajú okupovať vysoké miesta v hierarchii, ako sú OSN či WHO. Tieto sa dajú zaradiť pod akože nábožensky neutrálne a sociálne mienkotvorné útvary, čo sú prakticky, vo firemnom žargóne, oddelenia pre styk s globálnou verejnosťou. Sem patrí aj ten populárny sektor, a síce režiséri a scenáristi, dramaturgovia a iný štáb pre vytváranie vhodných realitných kulís a príbehov pre radových zamestnancov (občana), zastrešujúci žurnalistiku, filmy, zábavný priemysel a tď.  Ako sú napríklad Reuters, Holywood, Bolywood a pod.

Sieť firiem sa postupne stáva tým, čím je a bola odjakživa, jedinou celosvetovou korporáciou, s jasným centrálnym riadením. Aj tak zdanlivo nekompatibilné korporáty, duchovná trojjedinnosť sveta, ako sú USA, RUSKO a ČÍNA, sú všetky súčasťou jediného riadiaceho centra a v procese stávania sa, sa takto budú ukazovať čím ďalej, tým jasnejšie. Pri takých udalostiach so spoločným menovateľom, ako je napríklad posledne veľmi výrazne kovidová agenda, sa tieto pobočky rýchlo stávajú svojim predobrazom. Aj keď čitateľ je zdanlivo iný, deliaci element majú všetky rovnaký. 

Aj predobraz sa však mení, taký ako je teraz, nebol nikdy predtým. Pomyselný vrchol pyramídy týchto štruktúr rotuje vo svojom procese permutácie v časovom pásme, ktoré je pre vedomie bežného človeka zdanlivo neprístupné. Časová priemetňa je v skutočnosti dosť neokrôchaný spôsob, ako to vnímať, ale pre vnímanostný filter človeka uväzneného pozornosťou v nejakom čase môže byť čas najpríhodnejší nástroj, ako to poňať.

Je to ako jadro atómu. Elektróny a protóny putujú vo svojich ambivalentných dráhach v rôznej vzdialenosti od jadra. Čím ďalej od jadra, tým je ich rotácia rýchlejšia a kým za danú časovú jednotku urobí elektrón v dráhe niekde na periférii jadra viditeľný posun, zmena polohy toho v blízkosti jadra bude za ten čas nebadateľná, respektíve badateľná len na patričnej úrovni zväčšenia, v makro či mikropriemetni.

Fluidnosť pozornostného „zoomu“ však narastá adekvátne procesu stávania sa. Veľmi príhodným príkladom je napríklad aj ohromný nástup autistických čŕt u ľudí, hlavne, ale nie výhradne, mladej generácie. Autista je človek, ktorý má „zapnutý“ zosilňovač vnímania, inak povedaná, má posunuté ohnisko pozornosti nejakým smerom. Pre definíciu autistu je potrebné kritérium, ktorým je štandardná väčšina, ten hlavný prúd. Napríklad, každý človek má šancu stať sa autistickým relatívne k predkom, keď si osvojí nejakú sugerovanú predstavu o čistote. Ísť, napríklad, na veľkú, preňho znamená, že na človeku ostávajú čiastočky fekálií, na rukách, šatách, ktorých sa dotkol, predmetoch. Je potom zvlášť úzkostlivý pri umývaní sa a nedotýkaní sa šiat a predmetov, kým sa veľmi, veľmi dôkladne neumyje. Keď to robí dôkladnejšie ako pomyselný štandard, tak je úzkostlivý a veľmi vyhradený voči každému kontaktu s človekom (o jeho okolím), ktorý sa z veľkej práve vrátil. Pre „štandardného“ človeka (alebo niekoho z minulosti) je normálne a bežné umytie rúk aj bez mydla, prípadne žiadne, ale náš vypracovaný autista tie čiastočky hovna vníma tak dokonale, ako by ich vnímal ten štandardný človek, keby mu niekto na ruky vyklopil kýbeľ plný telesného odpadu. Vnem je tak zaostrený, tak zväčšený, že to štandard má tendenciu považovať za psychickú poruchu, ale je to „len“ otázka zvýšenej pozornosti riadená konkrétnou predstavou. Z pohľadu človeka doby kamennej je každý dnešný človek, súčasný standard, človek autista.

Ale k tomu podpisu náčelníka. To, že celý svet sa má stať jedinou firmou, s jediným centrálnym riadením a všetko ostatné bude už len manažment na relatívne vysokej úrovni riadenia (elita) a radoví zamestnanci (občania), sa už nijako ani netají. Samotná verejnosť, občania, čiže radoví zamestnanci bez ohľadu na aktuálny status operátora alebo nižšieho manažmentu, to majú a musia vedieť. Majú už vedieť aj o potrebe celkom odbúrať nižší manažment, takzvanú strednú vrstvu a urobiť pre ľudí realitu viac homogénnu, kvázi väčšej rovnosti, kedy budú všetci priamo napojený rovno na vyšší manažment, bez tých drábov z vlastných radov, takpovediac, čím sa bežný život občanov stane oveľa pokojnejší, menej stresujúci, odpadne súťaživosť, ľudia budú oveľa viac uvoľnení a v pohode. Zdanlivo nedosiahnuteľný ideál socializmu, ako sa v našich končinách propagoval ešte len nejakých 40 rokov dozadu, sa už má reálnu šancu stať skutočnosťou.

Samotní aktuálni konatelia a exekútori tohto riadenia, cez svoje takzvané duchovné, vedecké, politické a iné, a takzvané sociálne mienkotvorné oddelenia, aj skrz manévrovanie cez šikovne nastrčené monitorovacie a kontrolné databázy občanov ako facebokk či instagram a pod., otvorene dávajú najavo, teraz, už keď sa celý svet komunálne už len dolaďuje sa uniformované vnímanie reality a mimovoľne, stále viac ako vedome, akceptuje takéto riadenie. Dochádza k uzatváraniu poslednej fázy dôkladne plánovaného projektu umelého rozdelenia sveta na takzvaný komunizmus a kapitalizmus a ideál firmy ako optimálnej riadiacej jednotky sa snúbi s ideálom komunálnej sociálnej istoty a rovnosti. V súčinnosti stým sa bude stávať aj pre širokú verejnosť stále zrejmejším, že takzvané duchovné a materiálne firmy sú tým istým, pretože matéria a duchovno sú to isté, je to ten istý princíp usmerňovania a manifestácie reality.

Inými slovami, zaniknú náboženstvá, zanikne rozprávka o kapitalizme, ako o rovnej súťaži, ktorá nikdy nebola, je tu len jedna sila, ktorá ovláda všetko, všetci sa stanú zamestnancami jednej firmy, jediného celosvetového korporátu, prácou sa stane samotné bytie v tomto systéme, ktorý bude zamestnancov (občanov) odmeňovať za ich prácu a produkt, a síce, že si nechajú systémom užívať ich telo, ich ducha, ich energiu zdroja. Korporát im bude vytvárať príbeh, drámu, komédiu, romancu, skrátka, nejakú zápletku, nejakú problémovú situáciu a občan ju bude riešiť pod dohľadom svojho protektora. Za to bude dostávať všetko, čo bude potrebovať, od adekvátneho bývania, energie, stravu, dopravné prostriedky, a pod.; peniaze už nebudú, budú kredity za úspešné plnenie úloh, ale aj samotná „úspešnosť“ bude postupne rozšírená o novú paradigmu. Kredity bude občan využívať pre výber aktivít a životného štýlu spomedzi zadaných možností. Nič nebude jeho, ale všetko mu bude dostupné, na základe týchto kreditov, ktoré v procese stávania sa budú naberať stále viac metafyzický rozmer. Navonok, všetci ľudia budú bratia a sestry, aj v rozmanitých genderových permutáciách pre záujmové komunity, postupne človek pozemský zanikne s tým, ako bude aj skrz svojho protektora objavovať svoju širšiu rodinu z iných planét a realít a vznikne tu niečo ako intragalaktická rodina humanoidov a polohumanoidov a postupne aj intergalaktických nehumanidov a úplne odlišných foriem bytia. To sa bude stávať až s postupným zánikom duality, zánikom náboženstva ako takého, koncept odmeny a trestu, neba a pekla, dobra a zla, bude už len na smiech, nebude žiadna kriminalita pod dokonalou kontrolou hnutí mysle, má to nábeh na realitu celkom ala John Lennon, primerane reznutú niečím ako minority report, ale v oveľa väčšej hĺbke spektra, ako plochosť, ktorou je to ponímané aktuálnym vedomím. Nie je podstatné, čo by si o tom myslel samotný John, ale to, ako to bude vnímať samotný občan, ktorý, tak individuálne, ako aj vo svojej mase, bude, ako neustále je, tým kľúčovým predurčovateľom konkrétnej manifestácie.  Toto je vízia, ktorá sa aktuálne projektuje ako veľmi reálna, na magický proces stávania sa je však každá predpoveď krátka.

Nič menej, tá kontroverzovaná centrálna svetová vláda (akýsi lokalizovaný vrchol riadiacej pyramídy) je odveký poriadok všetkých realít a kým to človek nepochopí, bude jej zamestnancom, alebo otrokom, oboje je sémantika toho istého. Stávajúca sa otvorenosť povahy tejto nesmiernej pavúčej siete vedúcej k jednému bodu je teda, pre občana ako aktéra reality a potenciálneho vlastníka či výsmešníka nejakého korporátu, vyjadrením, v staro-žargóne, božej milosti, lebo ukážka je pre „neználka“ stále tým najlepším príkladom. V komunálnom poli vedomia, v zdieľaných a stabilizovaných realitách, akou ja aj tá naša, je táto centrálna korporácia manifestáciou jednoty všetkého, jediného zdroja za všetkým tvorením. To, akú má práve podobu a akým spôsobom podchytáva a interaguje so svojimi subjektmi, to je otázka jej blízkosti zdroja, jej predlohy. A keďže každý človek je sám osobe, a každý sám za seba, zdrojom tohto všetkého, aj táto podoba nesmiernych existenčných štruktúr, či už v aktuálnej podobe nejakej celosvetovej korporácie alebo inak, je predmetom jeho vlastného stávania sa.