ruzamira

Prvá časť – Človek a prediktor

To, že je tu existenčný pocit nejakého boja je už veľa ľuďom jasné. Tento boj v posledných desaťročiach postupne naberá na intenzite, ale len cirka jeden rok sa celkom úspešne dostáva zo skrytého, alebo poloskrytého štádia, do otvorenej vojny.

Boj je, mimochodom, v analogickom rade slova strach (báť sa) a tiež slova pre silnú vôľu k niečomu (biť sa) a tým integráciou dvoch nosných, protichodných princípov tvorenia, čistého (bezohľadného) zámeru a vcítenia sa. Bátie sa a bitie sa v takto vyhrotenom strete, čiže boj už neskrývaný ani pre planetárnych turistov, je sprievodným znakom prebiehajúcej intenzívnej zmeny.

Tento boj sa stále viac a viac zviditeľňuje a dostáva kontúry niečoho, čo si údajne „nikto“ neželá… ale pritom to podporuje, klasicky a typicky viac nevedome ako vedome, čiže nesvojprávne, každý kto sa „účastní“, či už z dôvodu strachu, či už živočíšnej paniky, alebo súcitu k sebe či iným, alebo z presvedčenia – 3.svetovej vojny.

Už teraz táto vojna zasahuje viac ľudí na planéte ako obe svetové vojny v novodobej histórii a to je ešte len začiatok, nielen čo sa týka kvantity, ale aj kvality. Médiá na celej planéte, globálne a unisimo, tak ako nikdy predtým v novej histórii, informujú o obetiach, a potenciálnych obetiach, verejnosti je neustále pripomínaná stále rastúca a modifikujúca sa hrozba, je opakovane uvaľovaný núdzový stav, aby to došlo každému. A je stále horšie, s každým mandátom od tých „bojujúcich boj“, náležité orgány stupňujú, sprísňujú, vojnový stav, takzvané opatrenia, adekvátne tomu rastú počty mŕtvych, sú indikované skupiny najbližších obetí, sú robené predikcie nových zbraní, ktoré už, samozrejme, len čakajú na „správny čas“ použitia (nové mutácie, kmene, biologický terorizmus, čiže iná, smrtonosná dávka hrozby, a pod.) a prebieha ďalšie a ďalšie kolo regrútovania tých, čo z nejakého dôvodu ešte vojnou zachytení nie sú. Stále jasnejšie sa pritom prízvukuje, čo je tým jediným riešením k mieru – totálna kontrola života občanov, aká zmena musí v tomto smere nastať a čím je kľúčové začať (očkovanie).  

V propagácii tohto boja a šírení strachu sa neorganickí aktéri, agenti, koordinátori, spravodajcovia a kdejakí iní mediátori odhaľujú a postupne sami skladajú masky. Pod maskou ostáva len organický činiteľ, ten, komu je maska symbolu podvolenia sa určená, ten, čo dáva mandát druhej strane k svojmu vlastnému riadeniu, bez ohľadu na hierarchický stupeň svojho podvolenia.  

Poznávame a vidíme stále viac, že aktuálna exekutíva plánu kovid je len neustálym vrcholením dlhodobej snahy „istej sily v pozadí“, ktorá je „z nejakého dôvodu“ v pozícii riadenia, dozoru, ochrany, ale aj tlačenia (útlaku) a perzekúcie svojich subjektov v miestnej realitnej komodite – ľudstva na tejto planéte. Táto riadiaca sila si celkom prirodzene a podľa zákonov tvorenia tvorením vytvára na pohľad (vnútorný) nepredstaviteľne kolosálne a sofistikované štruktúry na úrovni ducha, na mentálnej úrovni. V skutočnosti, čiže principiálne, sú tieto štruktúry veľmi triviálne, jednoduché a prosté, sú zrkadlením toho najzákladnejšieho tvorenia. Z mentálnej sféry, kde sú tvorené, sa potom prirodzenou osciláciou princípov tvorenia emanujú vertikálne a do horizontov, manifestujúc sa tak do štruktúr, ktoré sú dobre vnímateľné aj na hrubších rovinách hmoty, ako je naša fyzická realita. V kolektívnom vedomí ľudstva, pre väčšinu bežných ľudí, v jedinej realite, ktorú sú ochotní vnímať alebo pripustiť, v našom hmotnom svete, sú potom štruktúry tejto kontroly postupne poznávané, odkrývané a „zoficiálňované“, dostávajúc sa tak z roviny mentálnej, kde sú často rady označované ako „konšpiračná teória“ do roviny oficiálnej, čiže viac do fyzickej reality, do „konšpiračnej praxe“. Mnohé štruktúry sú už dobre  „zfaktorované“, „zoficiálnené“,  asi nikto dnes už nespochybňuje inštitút štátu, práva, finančníctva, biznisu, ochrany slabších, zdravotníctva atď, ale, ako sme práve teraz svedkami, prebieha proces odhaľovania ich novej hĺbky, novej kvality, ktorá predznamenáva nové, pseudo nové, prirodzene, roviny ich zmyslu alebo nezmyslu. A zhmotňujú sa štruktúry vcelku nové, dosiaľ nepomenované. Vo vedomí ľudstva sa pre tento kontrolný fenomén, ktorý je autorom týchto štruktúr, tohto tvorenia, ujal veľmi príhodný termín – globálny prediktor.

V princípe, prediktor „dáva vznikať“ veľmi účelovej realite, interpretácii reality, v ktorej je subjekt tvorenia pod jeho patronátom a zároveň je tento subjekt, nazvem to, objektivizovaný, čo znamená, že subjekt je objektívne, t.j., na poli kolektívneho vedomia, čo je práve sféra v patronáte prediktora, braný ako „spolupáchateľ“, spolutvorca danej reality. Inak povedané, každý angažovaný v agende prediktora je chránencom subjektom a zároveň objektívne zodpovedným spolu-exekútorom reality prediktora.

Povolávacím rozkazom do „tretej svetovej“, ktorá je prostriedkom k pochopeniu novej úrovne kvality prediktora, čiže novej spoločnej reality, je nasadenie si masky. Nasadením masky dáva mierumilovný a v „poslednej mierovej dobe“ relatívne zabývaný a zosebestačnený subjekt ukrytý v krovinách dosluhujúcej starej reality, už jasne úpadkovom starom svete prediktora, relatívne sa tešiaci z existencie vo svojej malej ulite blaha, celistvosti a bezpečia, vytvorenej osvojením si už naučených princípov tvorenia, povolaný do konfrontácie s novým kolektívnym vedomým. Nasadením masky dáva tento, doteraz zdanlivo suverénny a sebestačný človek, súhlas k svojej novej, sviežej, subjektizácii sa a tým prebratie objektívnej zodpovednosť za realitu, ktorú prediktor spôsobuje v kolektívnom vedomí ľudstva. Oficiálna alternatíva k vojne v kolektívnom vedomí neexistuje. Vojna je pre všetkých občanov a každý má ňou byť zasiahnutý a preto bude, preto je, a kto nie je, ten o tom len ešte nevie.    

Vojna v realite prediktora je prostriedkom a následkom v jednom, a svojím spôsobom je prirodzeným a preto nevyhnutným prejavom tvorenia v určitej etape, vrcholiaceho cyklu tvorenia. Subjekt, čiže užívateľ reality prediktora, je podmienene chytený v tomto cykle tvorenia a nemá na výber, či chce, či nechce, musí danú realitu vnímať a preto je ňou podmieňovaný, je pre neho rozhodujúcim existenčným faktorom, všetkým. Plán prediktora k naverbovaniu do vojny je pre subjekt príkazom. Prediktor má plán pre všetkých, aj pre tých poslušných, čo dávajú súčinnosť a vojne sa nebránia, aj pre tých, čo sa tomu chcú stavať na zadné, tak ako aj pre tých, čo si myslia, že to ofajčia, robia sa neviditeľní, akrobaticky sa uhýbajú pákam prediktora, či navonok sa prispôsobujú ako sa dá, ale myslia si svoje. Každý bude prekvapený, keď si uvedomí, že svoju duchovnú autoritu, svojho prediktora, nie je možné prekabátiť. Jediný, kto je oprávnený k prevracaniu kabáta je prediktor, jedine on vie a rozhoduje, aké je kedy počasie.

Aby subjekt bol subjektom a mohol byť chránený a vedený bičom a cukrom, a zároveň objektom a preberať zodpovednosť za účasť a učiť sa aplikovať cukor a bič na spoluobčanov – a táto kombinácia ho postupne vedie k ultimátnemu cieľu – zosobnenie sa s autorom, tvorcom, formovateľom, prediktorom – potrebuje byť postupne stále viac a viac angažovaný, potrebuje s týmto procesom súhlasiť, potrebuje sa mu čo najplnšie podriadiť, potrebuje sa na ňom čo najaktívnejšie účastniť, a je jedno, či to bude zásluhou viac toho cukru a či toho biča. Oba nástroje sú len manifestácie živlovej pasce na toho, kto nie je pripravený prevziať plnú kontrolu nad svojim osudom. Súhlas sa vyžaduje znova s každým novým aspektom spoločnej kontroly, takzvaným delegovaním právomocí na patričné subjekty a následným užívaním služby podľa „pravidiel zvolených odborníkov“ na daný sektor, a súhlas je na stole stále znova a znova v procese zvyšujúcej sa úrovne chápania. Súhlas subjektu je kľúčový, pretože na základe súhlasu svojho subjektu dostáva prediktor mandát realitu skrz svoje hierarchické štruktúry pre svoj subjekt tvoriť, riadiť a spätne subjekt angažovať do účasti. A to, že nesvojprávny subjekt je k súhlasu dotlačený takým alebo onakým spôsobom je dopredu jasné. Je to defakto uzavretý bludný kruh, hlava 22, z ktorého cesta von „dostupnými“ prostriedkami neexistuje. Táto pasca je na večnosť, tak ako stvorenie, ktorému kde je koniec, či začiatok?

Angažovanie svojho subjektu v réžii prediktora prebieha podľa zákona tvorenia aplikáciou základných princípov tvorenia, živlov, v ich dichotómnej povahe. Subjekt je subjektom preto, lebo z nejakého dôvodu nie je svojprávny, t.j., neovláda svoju realitu, považuje sa za trpiteľa reality, ktorú vytvorila nejaká externá sila, zhoda náhod, alebo nad tým neuvažuje, čo vlastne „on“ a „ten svet“ okolo neho je, len bezducho užíva. Ale každý takýto laik, ako aj laik akokoľvek pokročilý, veľmi dobre vie, že sú tu sily, ktoré nevie ovládať a v ich tvári je len malým, bezmocným „výskytom“. A toto je pole pôsobnosti ochrancu, protektora, inštruktora, prediktora, a duchovnej autority v jednom, ktorá, patrične k úrovni vedomia, uvedomenia, daného malého, viac či menej, ale stále beznádejne nesvojprávneho výskytu, sa pre daný výskyt stáva buď tým, alebo oným. Je to však stále, od veky vekov a po koniec vekov, pre všetkých, čo sa na tomto poli ocitajú, tá istá autorita, berúca na seba podobu všetkých a každého princípu tvorenia.

Subjekt neovláda princípy tvorenia sám a nezávisle, nepozná príčiny, nepozná analógie a zákonitosti kauzality, a aj keď niečo z toho pozná, je to preňho len teória, ktorú nie je schopný ovládať prakticky, preto je len užívateľom dôsledkov, je trpiteľom. A poznanie a ovládanie je totalita, keď nie je úplné, nie je žiadne. Každý, znova to poviem, každý, kto plne neovláda realitu, v ktorej sa vyskytuje, je trpiteľom a tým pádom automaticky subjektom prediktora. Je to kolosálna záležitosť, nie je žiadny boh, ani ten jediný, ani aláh, ani ježiš, ani budhizmus, ani nič iné, pre trpiteľa je tu stále a znova, bez ohľadu vekov a stavov, stále On, ten istý prediktor, ktorý berie na seba podobu aj tých najväčších špín, samotného diabla, aj tých najvyšších autorít dobra, samotného boha. A on určuje pravidlá, kto je najvyšším, kto je najnižší, čo je vhodné a čo nie, čo je dobro a čo zlo. Voľky, či nevoľky.     

Prediktor, strojca a udržovateľ prostoduchej pravdy, nemá vo svojej sfére vplyvu, v zdieľanom vedomí, konkurenciu. V kolektívnom vedomí zdanlivo prebieha neľútostný boj o pozornosť, o chytanie duší, ale všetky a akékoľvek hnutia a tendencie, všetky takzvané „dostupné“, oficiálne, aj tie akože nedostupné, ilegálne, nástroje a interpretácie reality, od náboženstiev, cez vedu, po akýkoľvek naturizmus a individualizmus, všetko je v réžii prediktora, ktorý je na samom vrchole tvorenia všetkých a každého fenoménu miestnej realitnej matice. Prediktor je ten, čo veľmi dôsledne a plne, bezúhonne, rešpektuje princípy a nástroje tvorenia a adekvátne tomu ovláda princípy a nástroje tvorenia a každý nesvojprávny, každý čo plne neovláda svoju realitu, svoj osud a vyskytne sa v danej realitnej bubline, stáva sa automaticky jeho subjektom. A každému subjetu sa ukáže aj individuálne v takej podobe, ako si ho subjekt predstavuje, tak v jeho najlepších snoch, ako aj v tých najhorších.

Súčasťou princípov tvorenia, ktorých plnenie pre svoj subjekt prediktor zaručuje a subjektu odhaľuje v kontrolovanom pláne jeho školenia až ku konečnému osamostatneniu sa, je zrkadlenie tvorenia vo všetkom a na každej z úrovní, od mikrokozmu (človek) po makrokozmos (existenciu ako takú), cyklickosť tvorenia v nástroji času, postupné angažovanie subjektu, čiže jeho vedomí súhlas na participácii, angažovaní sa a spolutvorení, či nutnosť hovoriť pravdu. A pravdu prediktor cez svojich komunikátorov, „hovorcov pre subjekt“,  hovorí.

Človek, ktorý nie z vlastného „robenia“ participuje v kolektívnom vedomí, je subjektom, chránencom prediktora a musí o tom na patričnej úrovni svojho chápania aj vedieť a pristúpiť na to. A toto chápanie a pristupovanie sa deje v každom vývinovom a vývojovom štádiu. A zas a znova, tak aby to subjekt cítil, lebo iba o subjekt a jeho vedomie ide.   

Tvorenie sa na patričnej rovine hmoty manifestuje cez filter časového nástroja, ktorý analogicky súvisí s hustotou hmoty, alias osciláciou riadiacej látky svojou neprediktabilitou kefrajúcej do konštanty tvorenia pôsobením živlov. V časovom filtri sa tvorene javí ako chronologicita, má nejakú postupnosť, minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Čas je, povedzme pre isté účely, nástroj pre orientovanie sa v tvorení a spôsob, ako ho chápať. Keď je chápanie dostatočné, pozornosť, ktorá je kľúčovým koordinátorom tvorenia, sa posúva do roviny s menšou hustotou filtra (hmoty), a tvorenie sa stáva viac instantnou záležitosťou. Po „prekonaní“ všetkých rovín hustoty času sa tvorenie stáva jediným okamihom, ktorý, ako taký nepredstaviteľne žiariaci bod emanuje do a skrz všetky roviny hustoty, po vertikále a do horizotov. Tvorenie je okamih, večný okamih.

V čase, však, je tvorenie vnímané, chápané, ako niečo postupné, má svoje fázy, ktoré sa v základe dajú vnímať ako vznik, prospievanie, zánik. Aj táto horizontálna os zrkadlí nemenný princíp vertikály tvorenia. Albedo (biela) – plánovanie, rovina ducha, Rubedo (červená) – užívanie, prosperita, priestor bez času, rovina duše, Nigredo (čierna) – zánik, odoznievanie, rovina času, materiálny svet, kde narodením sa začína umieranie. Toto je konštanta tvorenia, a v rovine času sa manifestuje ako nekonečný cyklus. Jedno zrodenie, prospievanie, zánik… potom znova ten istý cyklus… a znova.. a znova, nikde to nekončí a nezačína, respektíve to začína a končí tým jediným bodom tvorenia, ale v čase je toto nepochopiteľné. Čo v čase pochopiteľné a účelné je, je to, že v týchto cykloch samotných sa črtá nejaký vývoj, ktorý pôsobí zdaním nejakej evolúcie. Každý „trpiteľ“ tvorenia je zároveň „aktérom“ tvorenia, bez ohľadu, či to vie a či je schopný a ochotný to pripustiť. Nie každý trpiteľ chce alebo je pripravený prevziať za tvorenie zodpovednosť. Pre takéhoto trpiteľa je vyhradená už vyššie naznačená „chránená zóna“, niečo ako zoologická záhrada istoty a predikability uprostred „tej nezriadenej divočiny“. Trpiteľ, z nanajvýš vlastného popudu a pocitu nesvojprávnosti je do záhrady prijatý a stáva sa subjektom, chráneným, nesvojprávnym druhom, o ktorého je náležité sa postarať. Ale cieľom je, v konečnom dôsledku, trpiteľa reality zosvojprávniť a uvedomiť v ňom aktéra. Tento proces transformácie, a síce, ako z toho vugúľeného, čo nemá ani páru, o čo ide, vystrašeného, neochotného, apatického, rebelujúceho, mámnahákového, ale aj snaživého, zbožného, zanieteného, či iného užívateľa – nech si každý dosadí to svoje – urobiť autora je veľmi komplexná záležitosť, ekvivalentná praktickému poznávaniu a osvojovaniu si zákonitostí a princípov tvorenia. A to sa javí ako dobrý dôvod pre existenciu prediktora.